Budík o 4:40. Zaspal som niekedy okolo pol štvrtej — ak to vôbec bol spánok. V hlave sa mi motala jediná myšlienka: možno tá bolesť v kolene povolí, možno sa nebude stupňovať. A hneď za tým druhá, oveľa reálnejšia: veľká pravdepodobnosť, že to otočím.
Takto som sa cítil pár hodín pred štartom Salzkammergut Trophy. S Maťom sme sa prihlásili na trasu A — 200 km a 6 500 výškových metrov. Dvaja amatéri, dvaja hobicyklisti, ktorí si na jednom spoločnom výjazde povedali „ideme do toho“. Klasika. Rozhodnutie padlo skôr ako plán.
Týždeň, ktorý sa nevydaril
Príprava sa mi rozpadla presne vtedy, keď som ju najviac potreboval. Najprv mi vystrelilo gufero vo vidlici. Prvá myšlienka? Ako to ohrozí Salzku. Našťastie Maťo si servisuje vidlicu sám, dokonca aj tlmič, takže vo štvrtok pred odchodom mi to dal dokopy.
Horšia bola šľacha na ľavom kolene. Mal som naplánovaný dlhý výjazd, niekde cez 200 km, aby som si sadol do tempa. Zvládol som 160 a otočil to. Bolelo to tak, že nemalo zmysel pokračovať — a hlavne nemalo zmysel prísť na štart s preťaženou nohou. Radšej som tomu dal pokoj na týždeň a pol a dúfal, že to na štarte bude držať.
Maťo na tom nebol o nič lepšie. Nespal, budil sa v noci bez zjavnej príčiny. Z klimatizácie v práci ho bolelo hrdlo. A k tomu nervozita, ktorú pred takouto trasou nevytesníš, ani keď si to nechceš priznať. Dvaja chlapi, každý s vlastnou várkou problémov, sedíme v obytku a tvárime sa, že to bude dobré.
Halštat, piatok popoludní
Zastavili sme v Halštate, potom sme mali namierené do Bad Goisernu na bikeček — dať skontrolovať stav platničiek a odovzdať bike do servisu. Cestou sme sa bavili o tom, čo si zajtra oblečieme. Predpoveď skákala od 15 mm dažďa cez 10, päť, až po posledné 4 mm. Nikto z nás poriadne netušil, či nás čaká prietrž mračien, alebo len chladné ráno.
Ja som si zbalil všetko, čo mám. Náhradné dlhoprstové rukavice, návleky na ruky, návleky na kolená, nepremokavú bundu, ktorú mi Silvini posielali expresne, aby mi stihla doraziť. Možno som to prestrelil. Úprimne — nemám ešte natoľko odjazdené preteky, aby som vedel, čo si zobrať. Preto som radšej vzal všetko.
Maťo bol na Salzke minulý rok, ale vtedy nepršalo, takže mu skúsenosť veľmi nepomohla. Zhodli sme sa iba na jednom: vestu alebo bundu si berie minimálne. Zvyšok necháme na večer, keď uvidíme aktuálnu predpoveď.
Prečo o tom vôbec píšem
Nemám ešte odpoveď na to, či sme trasu zvládli. To si necháme na ďalšie video a ďalší článok. Ale tento medzičas — 4:40 budík, boľavé koleno, neistota, či sa neoblečieš príliš alebo málo — je asi to najúprimnejšie, čo sa dá o príprave na dlhý maratón povedať. Nikdy nie si stopercentne pripravený. Vždy niečo bolí, niečo praská, niečo sa mení na poslednú chvíľu.
A napriek tomu na ten štart nakoniec prídeš.
